Včely medonosné v úľoch vytvorených človekom možno už viac ako storočie zbytočne trpia chladom, pretože komerčné konštrukcie úľov sú založené na chybných vedeckých poznatkoch.

Presvedčenie, že spôsob, akým sa včely medonosné zhlukujú v úľoch, im poskytuje akúsi evolučnú izoláciu, bolo 119 rokov základom pre včelársku prax, konštrukciu úľov a štúdium včiel medonosných. V poslednom čase kalifornskí včelári dokonca umiestňujú včelie rodiny počas leta do chladiacich skladov, pretože si mysleli, že je to dobré pre zdravie včelstva, včelstvá trpia chladom, pretože komerčné konštrukcie úľov sú založené na chybných vedeckých poznatkoch, ukazuje to môj výskum.

Moja štúdia však ukazuje, že zoskupovanie včelstiev je skôr núdzové správanie než neškodná reakcia na klesajúce teploty. Zámerné vyvolávanie zhlukovania praktickými postupmi alebo zlým dizajnom úľa možno vo svetle týchto zistení považovať za zlé životné podmienky alebo dokonca za krutosť.

Včelie rodiny včely medonosnej (Apis mellifera) nehibernujú. Vo voľnej prírode zimujú v dutinách stromov, ktoré udržujú aspoň časť ich počtu pri teplote nad 18 °C v širokom spektre klimatických podmienok vrátane zimy s teplotou -40 °C. V populárnych poznatkoch o ich zimovaní však prevláda pozorovanie ich správania v tenkých (19 mm) drevených úľoch. Tieto úle vyrobené človekom majú veľmi odlišné tepelné vlastnosti v porovnaní s ich prirodzeným prostredím, ktorým sú hrubostenné (150 mm) dutiny stromov.

Ako prekonajú zimu

Počas chladných dní v týchto úľoch s tenkými stenami vytvárajú včelstvá medzi plástmi husté skupiny včiel, ktoré sa nazývajú chumáč. Stred týchto chumáčov (jadro) je redší a teplejší (do 18 °C). Tu včely produkujú väčšinu tepla tým, že konzumujú a metabolizujú cukor z medu. Chladnejšie vonkajšie vrstvy (chumáču) produkujú len veľmi málo tepla, pretože telesné teploty včiel sú príliš nízke. Ak teplota klesne výrazne pod 10 °C, včely v nich uhynú.

Od roku 1914 sa vo včelárskych textoch a vedeckých prácach uvádza, že plást “izoluje” vnútorné jadro úľa. To znamenalo, že včelári považovali vytváranie chumáča za prirodzené alebo dokonca nevyhnutné. Toto presvedčenie sa v 30. rokoch 20. storočia používalo na ospravedlnenie chovu včiel v úľoch s tenkými stenami aj pri teplote -30 °C. To viedlo koncom 60. rokov 20. storočia v Kanade k praxi držať včely v chladiacich skladoch (4 °C), aby sa v chumáčoch udržali počas zimy.

V roku 2020 chovatelia včely v lete chladia, aby uľahčili chemické ošetrenie proti parazitom. Deje sa to v celých USA – napríklad v Idahu, Washingtone a južnej Kalifornii. Mimo chladnej zimy, ak chcú včelári liečiť zamorenie roztočmi, musia zvyčajne nájsť a umiestniť kráľovnú do klietky. Vďaka skladovaniu v chlade však môžu včelári tento prácny krok vynechať, čím sa ich komerčné opeľovacie služby stanú ziskovejšími.

Boj o teplo

Moja štúdia však ukázala, že vrstvy chumáča pôsobia skôr ako chladič, čím sa znižuje izolácia. Chumáč to nie je len zabalenie sa do hrubej prikrývky, aby sa udržalo teplo, ale skôr zúfalý boj o zhustenie sa bližšie k “teplu” alebo smrť. Jediným pozitívom je, že vrstva pomáha udržať včely v blízkosti vonkajšieho prostredia nažive.

Keď teplota mimo úľa klesá, včely v okolí plástov prechádzajú do podchladenia a prestávajú produkovať teplo. Vrstva včiel sa sťahuje, pretože včely sa snažia udržať teplotu nad 10 °C.

Približovanie včiel k sebe zvyšuje tepelnú vodivosť medzi plástom a znižuje izoláciu. Teplo sa vždy snaží presunúť z teplejšej oblasti do chladnejšej. Rýchlosť toku tepla od včiel v jadre k včelám v plástoch sa zvyšuje, čím sa včely na vonkajšej strane plástu udržiavajú na teplote 10 °C (dúfajme).

Predstavte si páperovú bundu – je to vzduchová medzera medzi perím, ktorá pomáha udržať teplo nositeľa. Zhluky včiel sa podobajú pôsobeniu stláčania páperovej bundy, čím sa tepelná vodivosť nakoniec zvýši na úroveň hustej pevnej vrstvy peria, ktorá sa viac podobá koženej bunde.

Naproti tomu, keď sa tučniaky v antarktickej zime chúlia, všetky udržiavajú svoje telesné jadro teplé pri podobných teplotách, a preto medzi tučniakmi dochádza k malému alebo žiadnemu prenosu tepla. Na rozdiel od včiel v plástoch nie sú tučniaky v podchladenom stave odstavené.

Akademici a včelári prehliadli úlohu, ktorú zohráva neviditeľná vzduchová medzera medzi úľom a chumáčom. Tenké drevené steny komerčných úľov fungujú len ako hranica medzi vzduchovou medzerou a vonkajším svetom. To znamená, že na to, aby boli steny úľa účinné, musia byť výrazne izolujúce, napríklad 30 mm polystyrénom.

Toto nepochopenie komplexnej interakcie medzi priestorom včelstva, termofluidmi (teplo, žiarenie, vodná para, vzduch) a správaním a fyziológiou včely medonosnej je dôsledkom toho, že ľudia neuznávajú úľ ako rozsiahly fenotyp včely medonosnej. Medzi ďalšie príklady rozšíreného fenotypu patrí pavúčia sieť a bobria hrádza.

Pre hmyz neexistujú takmer žiadne etické normy. Existuje však čoraz viac dôkazov, že hmyz cíti bolesť. V štúdii z roku 2022 sa zistilo, že čmeliaky reagujú na potenciálne škodlivé podnety spôsobom, ktorý je podobný reakciám na bolesť u ľudí. Naliehavo potrebujeme zmeniť včelársku prax, aby sme znížili výskyt a dĺžku vytvárania chumáčov.

Derek Mitchell

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Overenie *Časový limit bol prekročený. Vyplňte prosím overenie ešte raz.

+ 51 = 56

error: Obsah je nedostupný !!!