Mesiac august je v dejinách slovenského včelárstva historickým. Pripomíname si 140. výročie založenia Spolku včelárov slovenských v Hornom Uhorsku a 90. výročie založenia založenia Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku. Pri zrode prvého spolku včelárov stál r.k. kňaz, pedagóg, významná a nezabudnuteľná osobnosť našej národnej minulosti a priekopník včelárstva na Slovensku – Štefan Závodník (1813-1885)
[private role="subscriber"]Životopis predniesol v prejave dr. Koloman Novacký, pri príležitosti slávnostného otvorenia včelárskej Paseky Krajinského Ústredia spolku včelárov na Slovensku v Kráľovej pri Senci dňa 15. augusta. 1932
Keď mám česť prehovoriť o Štefanovi Závodníkovi, napĺňa moju dušu nielen pocit veľkej radosti, že sme ho mali, že jeho pamiatku môžeme volne a slobodne v slobodnej vlasti sláviť, že sa splňujú jeho sny a nádeje, ale napĺňa moju dušu i pocit smútku, žiaľu a horkosti, ktoré úplne odstrániť nemožno.
Kto totiž s hlbokou pozornosťou sleduje životnú dráhu a diela nezapomenuteľného Štefana Závodníka, svätú tradíciu jeho snáh, nemôže sa od tejto nálady a pocitu oslobodiť, lebo jeho účinkovanie, jeho snaženia, jeho práca, všetky jeho podnikania pripomínajú nám nielen našu národnú porobu, kde boli sme ako národ k zániku odsúdení, ale pripomína nám aj to, že ako včelári neboli sme k slovu pripustení, neboli sme pripustení k životu, neboli sme pripustení k dejstvovaniu ako; slovenskí včelári, a nebyť takých veľkých, ako bol práve Štefan Závodník, boli by sme ako slovenskí včelári zahynuli. Spytujem sa, či teraz, keď sme s radosťou naplnení, keď slávime voľne a slobodne, teda v časoch jasných, v časoch obroďujúcej práci nielen za národ, za národné povedomie, lež za slovenské včelárstvo, za pozdvihnutie tohože, či teraz sú už zabudnuté všetky doby minulosti, či sme zabudli na celú minulosť, ktorá nás tlačila, a či sme tak ďaleko vo vývoji nielen kultúrno-národnom, ale aj včelársko-ovocinárskom-hospodárskom, že sme dosiahli vrchol našich snáh, že nemáme sa starať o minulosť, že môžeme zabudnúť na minulosť, že nemáme čo brať do prítomnosti a budúcnosti z tých jasných prameňov minulosti, nad ktorými hmla a kliatba doby sa tlačila.
Neopovážim sa odpovedať kladne, lebo je mnoho, čo podnikal náš Štefan Závodník, je mnoho, čo sme nedosiahli zo samých jeho snáh, ešte mnoho je tej práce, čo už on pred seba vzal a my sme ešte nedoplnili, ani to, čo on započal a nesplnili sme ani v čiastke jeho nám zanechaný odkaz, jeho nám zanechaný program vývinu.
Vďaka božskej Prozreteľnosti, máme organizáciu slovenských včelárov, počítajúcu vyše 6500 členov, máme náš vlastný časopis v našej sladkej, ľubozvučnej slovenčine písaný, máme pozorovacie stanice, máme vlastné včelárske príručky, máme sosbieranú čiastku našich literárnych pamätností z našej minulosti, máme paseku, ale je ešte vyše 10 000 slovenských včelárov mimo našich radov, ešte je vyše 10 000 včeliencov neracionálne obhospodárených, ešte je mnoho košov a špalkov na včeliencoch, ešte sú kraje bez spolkov, máme plemenný chov, avšak ešte len v počiatkoch, bárs mnohosľubných, nemáme vybudovanú včeliu pastvu, organizáciu tejže pri unikajúcej prirodzenej pastve včiel následkom zracionalizovania poľného hospodárstva, nemáme výskumné stanice a stanice pokusné, nemáme fenologický spracovanú ani malú čiastku Slovenska, nemáme úplne vybudovaný káder učiteľov včelárstva, teda mnoho nám ešte chýba, a to také veci, také zriadenia, také výkony, na ktoré náš Štefan Závodník už myslel, ktoré si za úkol vzal už on a ktoré za úkol organizácie slovenských včelárov dal ešte v roku 1869.
Preto som povedal, že pri jasných a jasavých momentoch cítiť musím i trpké, a nie bez príčiny to činím s tohoto miesta pri tejto pre nás, slovenských včelárov, veľavýznamnej príležitosti. V druhom desaťročí našej slobody a v slobodnej vlasti československej sa vyvíjajúcej organizácii nemôže byť žiadnej takto vzácnej príležitosti, aby sme pri nadšení a radosti našej nespomenuli aj naše bolesti a naše túžby. Prečo by sme tlumili hlas žiaľu a trpkosti nad našou minulosťou, keďže v živote sa striedajú sláva a úpadok, spomienky a nádeje, chabnutia a sebavedomie, kde staré historické tradície nás napĺňajú smútkom hrdým, ktorým naše nadšenie, naša radosť terajšia je vždy niečo tlumená, ale súčasne povzbudzuje nás na skutky a k práci.
Práve teraz, keď spomíname takého vodcu slovenských včelárov, ako bol Štefan Závodník, musíme si to zvlášť uvedomiť.
Náš Štefan Závodník narodil sa 2. septembra 1813 v Porube pri Ilave. Po vysvätení za kňaza v Nitre 4. septembra 1836, na fare veľkodivínskej ako kaplán a neskoršie, od roku 1840,. ako farár už bol učiteľom ľudu. Prvá myšlienka jeho bola, keď prišiel medzi ľud, pozdvihnúť ho mravne, pozdvihnúť ho kultúrne, národné, hospodársky a hmotne. V r. 1844 založil už s týmto svojím programom vedené „Bratstvo striedmosti“, vôbec prvé vo vtedajšom celom Uhorsku. Kráčal v šľapajach Fándlyho, lebo bol presvedčený, že povzniesť život slovenského ľudu duchovne, mravne, od koreňov a základ pre ďalšie budovanie je zaistený. Vidíme ho nielen ako vychovávateľa ľudu, ale ako vynikajúceho úž národovca v družine Štúrovej a vidíme ho z iniciatívy Michala Miloslava Hodžu v Lipt. Sv. Mikuláši založenom spolku „Tatríne“,, založenom na vydávanie slovenskej knihy pre ľud, vidíme ho tam vedia Štúra, Radlinského, Kalinčáka, Hýroša, Kuzmányiho, Červeňa a tiež veľkého včelára a národovca Holčeka. Ľudové školstvo, nedeľné čítanie, dobrovoľné vzdelávanie dospelých, spolky miernosti: všade ho vidieť, a zvlášť v poslednom stvoril celú literatúru. Je on teda hneď od svojej mladosti, kde samostatne mohol pracovať, jeden z najbodrejších mužov svojej doby, ktorý sa zúčastnil všetkého národného a kultúrneho podnikania pre a za vyššiu úroveň sebavedomia národného a kultúrneho nášho ľudu. |
V roku 1847 v auguste bolo výročné shromaždenie „Tatrína“, ktoré bývalo dotedy v Mikuláši, a teraz ho pozval Jozef Urbanovský, r. k. farár, na svoju faru do Čachtíc a bezprostredne za ním ústredný výbor zakladateľov spolkov miernosti z 11 stolíc, svolaný Závodníkom, pozval na svoju faru do Veselého veľký včelár a národovec: Juraj Holček. Boli tam aj Eugen Gerometta, Radlinský, Štúr, Hurban, Kalinčák, Michal Miloslav Hodža, Daxner, predsedom bol zvolený Štefan Závodník. Ale revolučné nepokoje už vtedy nastávaly. Neprešiel ani rok po týchto schôdzach a v Uhorsku už to vrelo. 10. mája 1848 je ešte pamätná schôdza v Lipt. Sv. Mikuláši, po nej predáci družiny Štúrovej pred terorom Pešti museli emigrovať a za hranicami pripraviť povstanie. Závodník ako kňaz nemohol my sieť na krvavý odboj zbraňou a za hranice sa uchýlil, kým Hurban a jeho spoločníci hľadali za hranicami diplomatickej a zbrannej pomoci.
Závodník vyhnanstvo použil zasa len k svojmu zdokonaleniu, navštívil rozličné literárne, pedagogické a učené hospodárske spoločnosti vo Viedni, v Prahe, v Olomouci, v Tešíne, vo Bratislave, v Dražďanoch, kde navštívil aj najvynikajúcejšieho včelára tej doby, Slovana Dzierzona. V roku 1850 sa vrátil a stal sa farárom v Pružine, v roku 1851 vidíme ho už na schôdzi, ktorú s volali Ján Palárik ohľadom pravopisného sjednotenia, kde boli: Hodža, Hurban; Palárik, Radlinský, Štúr, aby kodifikovali pravidlá slovenčiny.
V roku 1852 založil stromkovú škôlku, z ktorej už vtedy vyše 3000 stromkov rozširoval ročne medzi trenčianskym ľudom a vtedy začal pracovať i ohľadom zorganizovania slovenských včelárov, berúc za príklad najlepšieho včelára tej doby, Dzierzona. Dňa 6, a 7. júna 1861 je na shromaždení v Turč. Sv. Martine, kde je zvolený za člena stáleho výboru ktorý mal predložiť memorandum slov. národa na sneme v Budapešti. Je jedným zo zakladateľov Matice a 3. augusta 1863 na prvom shromaždení Matice bol zvolený za druhého miesto-predsedu. Pri tom všestranne pracoval v rôznych organizáciách a spolkoch hospodárskych a kultúrnych. Bol členom a správcom Vzájomných pomocníc v Pružine, v Pov. Bystrici, gymnázia v Kláštore, Spolku sv. Vojtecha, ale okrem toho súc pravým synom doby Štúrovej, ktorá hlásala i Slovanstvo dľa hesla Ľudovíta Štúra: „Čistá myšlienka slavianska žije v nás a zohrieva naše duše, bez nej by sme boli mŕtvymi. My nikde, v ničom nehľadáme spasenie, len v Slovanstve a v plemenách bratských”, je Štefan Závodník členom aj Matice Českej, Spolku záhradníckeho, dedictva sv. Jána z Nepomuku v Prahe a Cyrila a Metoda v Brne.
Ako celá generácia Štúrova, tak aj Závodník mal vysoké ideále, ideále slovensko-národné, ideále kultúrne, hospodárske a ideále slovanské, ale pri tom mal porozumenie, mal cit a dával stále iniciatívu pre skutočnosť a drobné potreby ľudu.
Aký program mal pre nás, slovenských včelárov? Vychádzal zo stanoviska: „Utešený je to pohľad na to naše milé Slovensko, kde skoro každá dobre sporiadaná rodinka je tak šťastná, že má v blízkosti svojho bývania, keď nie záhradu, tedy aspoň záhradku, v ktorej sa pestovaním ušľachtilých ovoc. stromkov alebo dochovávaním v dome potrebnej zeleniny a opatrovaním niektorých krásnych kvietkov zaoberá. Koruna záhrad je a má byť dobre zriadené včelárstvo, ktoré je nielen milá, nevinná, lež aj oveľa užitočnejšia zábava, než ako sa to všeobecne považuje. Pre vzdelaného a tichej, nevinnej zábavy milovného človeka, menovite otca dietok, vlastnosti včiel sú veľmi dobré pohnútky k upozorneniu svojich dietok k pilnosti, pracovitosti, čistote, poslušnosti, spolkovitosti a iným krásnym činnostiam spoločenského života. Krom týchto mravných výhod včelárenie, rozumne vedené, prináša i skutočný peňažný úžitok.”
Vedený týmito zásadami, 16. júla 1869 vydal v „Obzore” Ohlas na slovenských včelárov:
„Drahý národe môj slovenský, vlastnému osudu zanechaný, jedine u Boha, u dobrých priateľov a v sebe samom pomoc hľadať musíš a nájsť ju môžeš, aby si sa iným národom vyrovnať mohol. Krvavé tvoje mozole sú povolané zakladať si ústavy vzdelanosti, osvety, práva ľudského, hospodárstva národného, dobrobytu, cti a slávy národnej. Toto všetko”,, pokračuje zas ďalej, „požaduje viacej-menej peňažných nákladov, ktoré Tebe, opustenému a zväčša zchudobnelému národu slovenskému, ťažko-preťažko niesť prichádza, takže si myslíš, to mne bude nemožno. Medzi tým nezúfaj, milý národe môj slovenský, ešte ten istý Boh žije, ktorý niekedy pred zahynutím chránil a za 40 rokov živil nebeskou mannou národ izraelský na púšti, staral sa i o náš národ slovenský a nedal nás vytrieť z počtu živých, len neopúšťaj sa ho nikdy, počuj a nasleduj jeho zákony a poslúchaj dobrú radu opravdivých tvojich priateľov, ktorí sú ochotní Teba podporovať na spáso a blahonosné cesty viesť, áno, ešte i dnes ti tú nebeskú mannu ukázať, ba pilné sbierateľkyne takej manny Ti poradiť, ktoré sú vstave značne napomôcť každoročne Tvoj majetok natoľko, že nielen svoju domácnosť zaopatriť si, ale i na dobročinné ústavy slovenskej vzdelanosti štedré prispievať a. hojne ich podporovať môcť budeš, čo ľahko sa dá docieliť kroz rozumné zavedenie včelárstva v našom Horňom Uhorsku, ktoré má k tomu priaznivú prirodzenú povahu. Jako toto rozumné včelárstvo s dobrým výsledkom v krajoch našich medzi ľudom slovenským uviesť a rozšíriť sa má a môže? O tom podá dokonalé poučenie každému slovenského jazyka znalému obyvateľovi hornouhorská knižka: „Rozumný včelár na Slovensku”, ktorá, ak Pán Boh dá, nezadlho na svetlo vyjde.”
Po tomto „Ohlase” načrtnul aj presný program pre budúci spolok slovenských včelárov so slovami: „Prekrásna a požehnaná vlasť naša, menovite Hornouhorsko, z väčšej strany ľudom slovenským obydlené, počitovať sa môže medzi tie kraje európske, ktorých rozumné včelárstvo, všestranný úžitok i krajine prináša dobrobyt, osvetu a mravnosť napomáhať v ba i chudobnému ľudu nášmu osožným byť môže. Aby sa to docielilo, potrebná je nám škola rozumného včelárenia, t. j. spolok slovenských včelárov, ktorý by dvakrát v roku totiž na jar a v jeseni vovždy na inom mieste Hornouhorska svoje schôdzky, porady a praktické poučenia s výstavou nových včelných klátov, bálov, úľov a iných ku včeláreniu potrebných nástrojov spojené vydržiaval, otázky predložené, či už ústne, či písomne, zodpovedal, najvýtečnejším včelárom odmeny prisudzoval, nové, v našich krajoch nadobudnuté včelárske skúsenosti vospolok si sdeľoval, matky či vlašské, či egyptské, či indické, či krajinské medzi členmi vzájomne zamieňal. Dobré spisy včelárske, ako i semená medonosných rastlín a stromov zaopatroval a rozmnožoval. Iné včelárske spolky a výtečných včelárov pre zdokonalenie kroz členov navštevoval, slovom k rozšíreniu a k zveľadeniu včelárstva so sjednotenými silami pracoval.”
V návrhu stanov bolo ako hlavný účel: „sjednotenie priateľov, podporovateľov a rozširovateľov rozumného včelárstva a ako cieľ všestranné napomáhanie, zdokonaľovanie, podporovanie a rozširovanie rozumného včelárstva medzi ľudom naším slovenským, a síce dľa skúseností najvýtečnejších včelárov sliezsko-poľských, Slovanov Dzierzona a Lubieneckého, a tým blahobyt napomáhať”.
V týchto stanovách výslovne je povedané: ale aby spolok slovenských včelárov i pospolitému ľudu slovenskému stal sa čo najprístupnejším a opravdu užitočným, navrhuje zriadiť včelárske miestne a okresné spolky, kde bez práva hlasovania skrze vstupné lístky môže byť účastní za drobný peniaz. Je tam uvedené aj vydávanie a zaopatrenie spisov včelárskych, nadobudnutie rôznych matiek, zakúpenie úľov, nástrojov, rozšírenie medonosných stromov a bylín, založenie vzorného centrálneho včelienca, zriadenie výstavy, a to všetko s božou pomocou.
Sú to všetko návrhy, všetko myšlienky, túžby a žiadosti, jaké máme i dnes, avšak sme sa už k cieľu v každom smere ohromnými krokmi priblížili v našej slobodnej vlasti, k cieľu ešte Závodníkom vytýčenému. Spolok slov. včelárov v bývalom Hornom Uhorsku, pokus Závodníka a jeho spolupracovníkov stroskotal so snahami, s cieľom tak pekným, vznešeným a s toľkou nadšenosťou vytknutým. 16. júla 1863 sa síce utvoril, ale ešte v roku 1871 nie je schválený, keď aj Matica slovenská obdarovala včelárov slovenských s knihou vynikajúceho včelára Čajdu: „Včelár na Slovensku”. — 1. augusta 1871 do letohrádku Jána Lilgu, do Turč. Sv. Martina, na Osikovo, svolal Závodník schôdzku včelárov na doplnenie stanov podľa priania ministerstva, doplnené stanovy boly znovu predostreté. Pracuje usilovne i ďalej na šírení včelárskej organizácie, navštevuje včelárov, svoláva schôdzky, zriaďuje nové odbočky a či nové spolky, natoľko, že 25. októbra 1871 v „Obzore” kladie otázku, či by nemohol „Včelársky Vestník” ako príloha „Obzoru” vychádzať, vyzýva na predplatenie tohoto „Včelárskeho vestníka”.
15. júla 1872 svoláva na 25. septembra 1872 schôdzku do Bobotu, kde bolo usnesené oboslať svetovú výstavu v r. 1873 vo Viedni so včelárskymi a ovocinárskymi vecmi. Zúčastňuje sa výstavy vo Viedni, kde obdržal diplom a medajlu za spolupôsobenie pri svetovej výstave. V roku 1875 donáša žalostnú zprávu, že ministerstvo spolok nepotvrdilo.
Štefan Závodník sa nepoddal, ale vyzýval aj naďalej, aby včelári vydržali v spolkovom živote, schádzavali sa, poučievali sa. Všetko úsilie bolo však marné, nastala doba, keď Koloman Tisza hlásal: slovenského národa niet! „Vestník Včelársky” sa tiež uskutočniť nemohol, organizácia bola udusená takto v zárodkoch, nemohla sa šíriť, avšak malý kruh spolupracovníkov včelárskych Štefana Závodníka udržiaval aj naďalej styky so slovenskými včelármi, udržiaval v nich národné povedomie a hrdosť národnej spolupatričnosti a nádej na lepšiu budúcnosť.
Závodníkovi vďačí národ, vďačia ale takto zvlášť včelári a ovocinári mnoho. Škoda, že jeho účinkovanie následkom krutosti doby nemohlo zasiahnuť všetky kraje slovenské, lebo bolo tých spolupracovníkov málo, boli tam: Tvrdý z Kolárovíc, Čajda, učiteľ z Petrovíc, Pálman z Pružiny, Ján Kišš a jeho vznešená manželka Jozefina Kiššová, rod. Geržová z Dežová, ďalej Hreusík, farár z Boboty, Nemčák, farár v Teplej, Pšenák, roľník z Teplej, Jozef Straka z Beluše, Juraj Stískal, kaplán z Teplej. Rozveľaďovať sa tento rad spolupracovníkov nemohol, stále boly kladené prekážky voči každému vývinu, len činorodú prácu nemohli zničiť, nemohli prekaziť, aby stromy, Závodníkom dopestované a rozširované z jeho škôlky na slovenských miestach slovenskému ľudu ovocie rodily, že by jeho včely snášaly nektár zo slovenských kvetov á roznášaly jeho idey, aby kraje, kde účinkoval, nikdy nezaspaly.
Čo pekného, vzácneho sa stvorilo v dobe od 1830 až do jeho skonu v roku 1885 pre osvetu nášho ľudu, pre pozdvihnutie národného povedomia, pre pozdvihnutie úrovne takrečeno dľa dnešných zásad včelárenia a tým k dopomoženiu. k zlepšeniu hospodárskemu nášho ľudu, teda čo vtedy sa stalo a na čo môžeme byť hrdí, a všetko, čím sa prispelo, že národ, keď aj tlumene, ale žil neochvejnou vierou v poslaní svojom, v poslaní Slovanstva, v pevnej viere nájsť spasenie len v Slovanstve a v plemenách bratských, teda vo viere v tom, že sme nezanikli, má on valnú účasť.
Roztrhly sa konečne aj hmly jeho a jeho spolupracovníkov blahého snenia, jeho nádeje, ich nádeje, naše nádeje, ich veštby, tône, v pravdu, v život sa zmenily. Nik viac už nehatí organizáciu slovenských včelárov, nik organizáciu slovenských ovocinárov. Teraz v slobodnej otčine, v slobodnej vlasti nás oduševňuje jeho duch, povzbudzuje jeho príklad, slávime jeho pamiatku. Táto pamätná doska, dnešná slávnosť nie je len znakom vďačnosti, ale je aj zvečnením sľubu, prísahy, že slovenskí včelári tak ako dnes, tak ako on, vždy budú kráčať neochvejnou, nezlomnou vôľou a pevným odhodlaním za vec národnú v solidárnej spolupráci s bratmi slovanskými včelármi a zvlášť s bratmi Čechmi, pracujúc všetkými silami na povznesenie nášho ľudu, na soskupenie všetkých síl včelárskych do jednotného tábora, verne zásadám Štefana Závodníka, s tou pevnou vierou, čo on mal, vždy len ešte o lepšiu budúcnosť, a jeho duch nás povedie do tých výšin, na ten vrchol vývoja národného a včelárskeho, ktoré si za cieľ on vzal: sjednotiť, podporiť a spoločným úsilím vyrovnať sa s inými tými najvzdelanejšími národmi, zakladať ústavy vzdelanosti, osvety, hospodárstva národného, dobrobytu a tak i cti a slávy národnej. Jeho duch bude nás napomínať, keď bude treba, aj obviňovať, od nás sa dožadovať, ale bude nás i povzbudzovať a viesť. Prostriedok k tomu všetkému je tá najúprimnejšia svornosť všetkých včelárov našej vlasti, ako to básnik doby Závodníka vraví:
Bratia rodní! neklesnime,
lež vzájomne si naše ctime
dobromyseľne náhľady;
a s novou chuťou, obetovnou
bráňme si s mysľou jednosvornou
života nášho zásady,
boriac osvety národnej tarasy
„Spojenou silou“, len svornosť nás spasí
zdroj: Slovenský včelár 9-10/1932
Ešte za života Štefana Závodníka vydali v roku 1881 jeho priatelia jeho krátky životopis, ktorý zostavil Jozef Bielek. V roku 1931 Spolok sv. Vojtecha odhalil v Pružine na farskej budove Závodníkovi pamätnú tabuľu a z tej príležitosti vydal aj jeho krátky životopis z pera Vladimíra Hohoša : „Štefan Závodník, jeho životopis a práca za národ”. Slovenskí včelári z vďaky odhalili Závodníkovi pamätnú tabuľu na administratívnej budove paseky v Kráľovej pri Senci pri príležitosti jej otvorenia dňa 15. augusta 1932. Keď v roku 1938 bolo územie paseky okupované Maďarmi, pamätnú tabuľu evakuovali do Prievidze, kde ju neskoršie inštalovali na ústrednej budove novej včelárskej paseky „Na púšti”. Po skončení druhej svetovej vojny a prinavrátení paseky v Kráľovej pri Senci včelárom, bola Závodníkova pamätná tabuľa opäť umiestnená na administratívnej budove paseky na pôvodnom mieste. Bronzová pamätná tabuľa je dielom akademického sochára Ladislava Majerského. |
zdroj: Rudolf Mičieta: Z dejín včelárstva na Slovensku
[/private]
„Pane ratuj nás, hynieme…“ – to je priznacne pre nasu situaciu vo vcelarstve na slovensku dnes 🙂
Pre zaujímavosť prikladám krátky životopis Jozefa Bieleka, autora prvej biografie pána Závodníka:
Jozef Bielek
* 27.júla 1830, Turzovka ( osada Predmier)
+ 28.mája 1898, Dohňany
– bolešovský kaplán a národovec
– Pochádzal z učiteľskej rodiny.
– Študoval na Gymnáziu v Žiline, Szolnoku a Komárne. Za klerika bol prijatý do seminára v Nitre.
– V roku 1853 nastúpil v Trenčianskej Župe, do Lednice za kaplána. Odtiaľ odchádza ako kaplán do Bolešova a z Bolešova putoval do Púchova.
– Ako príslušník cirkevnej literárnej školy slovenskej pomáhal dvíhať ducha nielen svojich farníkov, ale aj ostatného pospolitého slovenského ľudu. Vidiac neutešený stav roľníctva, pomáhal radami a odbornými článkami. Hľadal cestu k prenikaniu moderných poznatkov do roľníckych hospodárstiev, najmä v ovocinárstve, obrábaní pôdy.
– Pre obohatenie duchovného života preložil dielo F. Hunolta: „O kresťanskej morálke“.
– Pre obohatenie pôvodnej slovenskej biografie je prínosom jeho biografické dielo: „Krátky životopisný nástin“, vydané v roku 1881, venované pružinskému farárovi a národovcovi Štefanovi Závodníkovi k jeho 40 ročnému farárovaniu.
– Z ďalších Bielekových prác sú zaujímavé nasledovné: „Niektoré spôsoby zárobkov pobočných, alebo ako môže roľník…“, „Pane ratuj nás, hynieme…“, „Cestou kríža k nebesiam…“, „Reči príležitostné“.
– Bol podporovateľom slovenskej katolíckej spisby, pomáhal, radil, povzbudzoval, učil slovenských roľníkov gazdovať a kultúrne žiť.
Pred dvadsiatimi rokmi skončila éra záruk, ktoré včelári celé dvadsiate storočie sami sebe garantovali. Je priam neuveriteľné, že slovenská včelárska obec splodila za posledných 140 rokov svojich básnikov, ktorým sa v dnešnej dobe GPS, PDA a počitačov nikto nevyrovná. Viem, že slovenský včelár nie je človek, ktorý sa proti dnešným praktikám vzniku dvoch včelárskych organizácií postaví, ktorý sa pokúsi riskovať a revoltovať. Po bohatých skúsenostiach však vie, že iba jediná, jednotná a supermocná včelárska spoločnosť má právo na život. Vôbec nesúhlasím s tým, aby si Spolok privatizoval našu včelársku históriu pre seba a zároveň sa účelovo vyhýbal pozitívnemu hodnoteniu najúspešnejšieho obdobia slovenského včelárstva v druhej polovici 20.storočia.