V jednom, už dávno vydanom včelárskom zápisníku, v ktorom som pred nedávnom „listoval“, som našiel veľmi zaujímavý krátky článok. Je od neznámeho autora, ktorý mal uvedené len iniciálky. Tento autor opisuje chovanie včiel pri zmene počasia, ktoré by mali signalizovať včelárovi určitú prognózu, ktorá v krátkom čase zmení stav počasia.

Niekedy ráno si zapnem televízor aby som si vypočul Ranný magazín. Jedno ráno ukazovali liečenie reumatickej choroby pomocou včelích žihadiel niekde na Filipínach. Vtedy som si spomenul na moju susedku tetku Terezu, ktorú som dlhé roky zásoboval včielkami.

Čo dokážu včely, som sa presvedčil, jedno minulé leto. Nebudem uvádzať miesto ani uvádzať a menovať, kde a komu sa to stalo, ale príbeh je pravdivý. Už názov článku bude vzbudzovať u mužov včelárov zvedavosť, akým spôsobom sa dostali tú osobu včely do problému, v ktorom osoba bola obeťou a ja jej náhodným pozorovateľom. No je celkom možné, že som ju predsa zapríčinil len ja lebo včely boli moje.

Aj začiatočník vie, že včela, trúd či matka sa po výlete vždy vráti do úľa, nestratí sa. Pravda len vtedy ak náhodou pri svojom lete nezahynie. Nie každý včelár pozná mechanizmus ako si včela zapamätá miesto kde má svoj príbytok.

Tak ako včelstvo nemôže žiť bez darkyne života-matky, nemôže dlhšiu dobu žiť matka bez včiel, aj keď za určitých okolností matka vydrží viac ako si myslíme. Ale aby sa včelie spoločenstvo mohlo ďalej úspešne rozvíjať, môžu vytvoriť plnohodnotnú jednotku len vo vzájomnej symbióze.

Prečo včelár musí byť dôsledný pri výbere stanovišťa svojich včelstiev svedčí aj moja na vlastnej koži poznaná nepríjemná udalosť. Nové stanovište včelstiev som si vybral neďaleko bytovky, za hrádzou malého potôčika, kde som sa presťahoval.

Tohoto roku sa jar nádherne vydarila. Včelárove včely kypeli silou, boli pripravené donášať sladký med. Včelár ako každý rok naložil svoje včely v úľoch na voz a odviezol vysoko do hôr. Vybral si slnkom zaliatu lúku uprostred hlbokých lesov, kde kvitli tie najkrajšie kvety s najsladším nektárom.

Je slnečné pomerne chladné dopoludnie, napriek tomu na včelnici v Kavčej doline, včely odlietajú do prírody za svojimi každodennými včelími povinnosťami. Prírodu našťastie netvoria len včely, ale i tvory neodmysliteľne patriace do našej prírody.

V týchto dvoch príbehoch Vám popíšem udalosti, ktoré sú pre niektorých na nepochopenie, nuž ale aj takéto osudy nám život prináša.

Jano Haluška a Ondrej Rybárik kopú v svojej hore pne — pod Drapáčom. Sú švagrovia, ženili sa na mená: Haluška si vzal Rybárikovu sestru a Rybárik Haluškovú. Čím tuhšia rodina, tým viac príležitostí k zvade, ako to všade vidíme. Tu dedovizeň príde na podiel, tu výplatok žien sa vymáha, a rodiny sa rozkmotria.

Bolo pekné, teplé nedeľné popoludnie. Po predpoludňajšej „šichte” pri včelách a po výdatnom nedeľňajšom obede oddychoval som s knihou v ruke na pohovke. Aj tu slniečko príjemne prihrievalo a cez otvorený oblok prúdil dnu svieži vzduch nesúci so sebou vôňu práve kvitnúcich ruží.

Ve včelařské praxi se některé příhody opakují relativně často, některé se stanou občas a některé zase třeba jen jednou za život. O jedné takové Vás chci tímto seznámit. Předem ještě upozorňuji, že včelařím déle jak 15 let s více jak 55 včelstvy na třech stanovištích.