Mravenčia kyselina lieči nosému!

Kyselina mravčia mnohými včelármi uznávaná a inými zatracovaná. Prvé pokusy spadajú do medzivojnového obdobia. O začiatkoch aplikovania vo včelárstve na našom území, jej nezdaroch a úspechoch prináša tento článok…

[private role="subscriber"]

V 11./41 čísle Slov. včelára pr. Redaktor podal nám svoje a iných poznatky o liečení nosémy. S týmto článkom ma vyprovokoval, aby som už k vôli číročistej pravde, čo sa týka mojej osoby, všetko na pravú mieru uviedol.
V predošlých ročníkoch nášho Časopisu v rubrike Starí-mladým viackrát som odporúčal používať mravenčiu kyselinu do krmiva a sľúbil som, že svoje poznatky o jej účinku uverejním. Sľub tento teraz splňujem.

Práve v minulom roku uplynulo 10 rokov, čo u mňa táto pliaga zúrila v plnej sile. Včelársky ústav v Dole vo všetkých včelstvách ustálil túto nákazu. Bol som v rozpakoch. Málo som mal vedomostí o nej a skúsenosti žiadne.

V tomto zúfalom položení objednal som si odborné knihy a dal som sa do štúdií. Podľa pokynov včelárskeho. ústavu vymenil som matky a dal som čeľadiam hodne stavať. Noséma poklesla, ale v nasledujúcom roku bola opäť pánom.
V tomto roku (1931) zriekol som sa všetkého medového výťažku a vo všetkých včelstvách obnovil som všetky plášte. V budúcom roku mal som ohromnú Žatvu, ale noséma sa. ukázala ďalej.
Na včelíne sa náramne rozmnožily aj mravce, aj títo sa pridrúžily ku zničeniu včelína. Kvôli záchrane, aj týmto som vypovedal vojnu. Postavil som na ne klepce, do troch panvičiek nalial som roztoku cukrového. Prikryl som ich pokrievkou, medzi pokrievku a panvičku vstrčil som zápalku, aby ku syrupu len mravce malý prístup; včely nie. O 2 týždne panvičky boly plné potopenými mravcami. Rozmýšľal som, čo s tou sladinou zrobiť, vyliať ju škoda. Precedil som ju do balóna, dal som ju včelstvu, ktorému vč. úst. už odcengal, ktoré najmenej životnej energie preukazovalo. Ku podivu, toto včelstvo predstihlo svojich rovesníkov, rýchlejšie zosilnelo, ako všetky ostatné slabúchy. Toto mi utkvelo v pamäti a použil som pri ďalšom badaní. Do ďalších pokusov v tomto roku som sa s mravcami nepúšťal, bál som sa, veď aj mravce môžu mať nejakú nákazlivú chorobu, ešte aj túto môžem preniesť na včely.
Keď som sa presvedčil, že Vč. ústavom odporúčané liečenie mi nepomáha, rozhľadnul som sa po inších liekoch. Pravda ako nováčik v tomto odbore, hľadal som vo včelárskej literatúre iné lieky, ktoré sa osvedčily. Čítal som, že Ukrajinci s úspechom používajú salicylovú kyselinu. To isté dočítal som sa neskoršie aj v Moravskej včele. Skúšal som tento liek. Na 10 litrov cukrového roztoku dával som 1 grm salicylu. Salicyl sa veľmi ťažko rozpúšťal. Účinky v budúcom roku boly badateľné, tento liek sa mi páčil. Chcel som, aby tento liek mal radikálnejší účinok, nech už raz tie spóry pohynú navždy.

Na 1 liter roztoku dal som 1 grm salicylu. Včely, ktoré z tohoto roztoku saly. okamžite vybehly na letáč a hynuly, otrovily sa. Ďalšie pokusy so salicylovou kyselinou som nerobil, jed, 00 aj v malej miere, predsa len škodí.
V štvrtom roku svojich pokusov som konštatoval, že nemáme spoľahlivého lieku. Tu som si uvedomil, že aká je to hrozná pliaga. Keď sa ona na včelín dostane, už sa jej nezbavíš. Za povinnosť som si držal vtedy neuvedomelým včelárom otvoriť oči v našom časopise, „Ktosi mi pobosoroval” napísal som článok, s ním som svedomie pohol mnohých včelárov. Svedčia o tom mnohé ďakovné listy. Vytrvalosť neochabla. 3 roky obetujúc všetok voľný čas, včelstva, všetko bolo márne. Skúšal som Cicerovo semeno, granátovú kôru, horkú soľ, rôzne čaje oleje, atď. To čo som hľadal, nenašiel som, ale dostavil sa v inom úspech. V roku 1933 objavil som správny spôsob umelého rojenia.

Po tomto úspechu väčšou oduševnenosťou pustil som sa do práce. Práca bola mi sťažovaná s tým, že som si sám včely kontrolovať nevedel. Včely stále posielať Vč. výskumnému ústavu, ma už omrzelo. Kontrola sa dá previesť ten pomocou mikroskopu, ten som nemal. Aj táto túžba sa mi splnila. V novembri 1933 na celoštátnej chovateľskej konferencii v Brne pr. Dr. Novácky mi ho od Sväzu vymohol.

Jasný obraz o výsledku liečenia nemohol som získať už aj preto, lebo v susednej záhrade boly tiež včely, o ktoré sa majiteľ málo staral, každú jeseň moje včely mu niekoľko včelstiev vyrabovaly a tak túto nákazu stále na môj včelín prenášaly. Boj viesť na dvoch stranách bol ťažký, docielil som aspoň to, že mi včelstva od roku 1933 do 1939 vôbec nepadly. Nútený som bol, aby som nadobudnul čistý obraz, do práce zapojiť niekoľko dobrých kamarátov, tých som aj našiel. Najnovší výskum Dr. Zandnera ma utvrdil v správnosti postupu, on konštatoval, že kyselina octová ničí spóry nosémy, do kyseliny octovej namočené rámiky sú dokonale dezinfikované. (Poznámka redakcie: Dr. Zander hovorí, že vyhodenie byčíka spóry dá sa vyvolať, keď spory nosémy sa s trochu rozriedenou kyselinou alebo Jod-Jodkalinovou lúčeninou pokropia. Keď byčík nosémy sa vyhodí z púzdra spory, parazit zanechá puzdro cez otvor, ktorý sa utvoril vylúčením byčíka.) Volné spory môžu sa takto ničiť, ale v organizme včely? Na čo nemáme určitej odpovede (Viď Zander: Krankheiten und Schädlinge der erwachsenen Bienen str. 27 a nasl.)

Čítal som, že v okolí Ľvova podarilo sa istému včelárovi s mravenčou kyselinou vyliečiť mor plodu včelieho. Tu už i potom jednoduchá ľudská logika mi povedala všetko, pomohla nájsť spoločného menovateľa, spoločnú základňu lieku: salicylova kyselina, mravenčia kyselina, octová kyselina. Teda kyselina je noséme nepriaťelom. Teda kyselina je to, čo jej rozmach zabraňuje. Uvažujúc, že kyseliny sú väčšinou chemickým útvarom, jediná živočišná kyselina, ktorá sa aj v ľudskom tele nachádza, je mravenčia kyselina, ona sa mi nevedomky a náhodilé najprv osvedčila, ostal som jej verným doposiaľ, tým viac, keďže ona sa aj v staršom mede nachádza, čo sa aj chemický zistilo. Tu uzatváram, keď sa včelárilo v nerozbernom úli, v takých pniakoch med bol niekoľko ročný a tento pomáhal včelám byť odolnejšími voči nej.

Toľkoto z ľudskej logiky, čo povie k tomu včelia logika?
Včely nám nič nepovedia, len bedlivým pozorovaním ako nemé zvieratká, všetko nám ukážu, čo ony potrebujú. Hľadajú soľ, lep, hnojovku atď. V máji 1934 rozjímajúc o dosavádnych výsledkoch, išiel som cez susedov dvor. Na zemí videl som čerstvú citrónovú kôru vyhodenú, na nej sa pásly včely. S radostným pocitom som ju zdvihnul, včely odohnal a vyskúšal, či ona nebola cukrom posypaná, nie, vzdychnul som si, tu hľa to máme, „Chúďatá, vy aj kyslé vecí sajete” a tak v mojom lexikóne k umelej, živočíšnej, pridružila sa aj rastlinná kyselina.
V tom roku aj pomery v ÚSVS mi prialy. V máji 1934 stal som sa predsedom osvetového odboru, takto mi bola daná možnosť rôzne spolky ponavštevovať, takto som získal niekoľkých spolupracovníkov, ktorých som do veci zasvätil a ktorí mi potom svoje poznatky oznámili.
Potreboval som čím viac nosémovitých včiel, dal som to do časopisu.

Začali to niektorí skúšať. Boly z toho rôzne debaty, úžklbky, ba aj vtipy. Spomeniem ich k zasmiatiu: Vieš ako sa volá Emilov nos? Nie. Nos Emo! Prečo? Lebo vie aj nosému zavoňať. Vieš, aké mená dal svojmu roju? Nie. Nos-Ema! Prečo? lebo mu málo nosí! Čo sa stalo v Poprade na župnej schôdzi, to tam prítomní včelári by vedeli vernejšie udať.
Roky 1936—38 mohol by som nazvať hubovnými rokmi. Moc sa rozprávalo, agitovalo a všetko, čo nebolo cukrovým práškom posypané, šlo na vedľajšiu koľaj.Pr. redaktor na strane 345/41 spomína, že sa mi pomáhalo. Tvrdím, že už či z Ústredia, či z Vč. ústavu nikto mi nepomáhal. (K vôli pravde: liečiť nosému kyselinou mravenčiou nadhodil pr. Joštiak. Súbežne konali pozorovania — bohužial negatívne: Dr. Svoboda v Dole, Dr. Hejtmánek v Lipt. Hrádku, Brenner v Prahe, Savin v Židlochoviciach a ja na mojom včelínci. Pozn. Red.). Kým som bol predsedom osv. odboru bolo mojou povinnosťou o potieranie chorôb sa starať, už v 1934 na valnom shromaždení podal som návrh na zriadenie fondu pre potieranie chorôb. Opak je pravda. Po nezapomenuteľnom Trenčíne odňatý mi bol mikroskop, a takto mi bolo znemožnené tak potrebnú kontrolu prevádzať. Musel prísť 6. okt., aby sa pomery zmenily a mikroskop dostal som zas a v prácach pokračujem ďalej. Sľubujem včelárskej verejnosti prácu v uvedenom smere, kým len sily mi stačiť budú.

V boji nie za blaho jednotlivcov, ale za celok, najlepšie pozná sa charakter jednotlivcov, zistil som, že ľudia sú veľmi závistliví, majú mnoho aj iných satanských citov, kde len môžu polená kladú pod nohy, sú žiarliví len preto, že sa to druhému darí. Ľudia sami si hamujú vývoj, oproti tomu aké je to krásne u včeličiek, každá s najväčšou ochotou prispieva podľa svojich schopností v prospech celku. Kedy tento duch za vládne aj u nás včelárov?

Po uverejnení v našom časopise tiež po prednáškach, ktoré som vykonal v jednotlivých spolkoch, došly mi zprávy od jednotlivcov. Jedine týmto priateľom som vďačný, oni mi skutočne pomáhali, oni vykonali viac, ako všetky iné korporácie s akýmkoľvek názvom.
Vám priatelia z Vrútok, zo Štub. Teplíc, zo Zázrivej, z Ružomberku, z Hnúšťe, z Podbrezovej, Žiliny, z Terchovej a najviac včelárskemu spolku v Podolinci, kde toto liečenie hromadne bolo prevedené, srdečne ďakujem. Zvlášť ruku stískam pr. notárovi v. v. Tfirstovi z Podolínca, ktorý cez niekoľko rokov so mnou skúšal rôzne medikamenty, o čom sa ešte vždy nezmieňujem, kým to nebude pozitívne. Takýchto Tfirstovcov potrebujeme čím viac, tichou prácou a nie efektom ísť do predo.
Priateľ Redaktor v spomínanom článku uvádza, že mu od kyseliny mravenčej včely uhynuly. Pripúšťam, že od tej jeho kyseliny vyhynuly. (Pozn. Red.) Ja som použil Acidum formicicum purum 1,12—15,5° Bé (ca 50% HCOOH) teda čistú kyselinu mravenčiu, ktorú mi dodal Výskumný ústav v Dole. 27 kvapiek sa ukázalo u mňa katastrofálnym na 1 lit. roztoku. 12—15 kvapiek rozhodne profilaktickým). Do obchodu prichádza dvojaká mrav. kyselina a to čistená a nečistená. Obchod je obchod, niekde nás spoľahlivé obslúžia, inde ľudská chamtivosť chce razom zbohatnúť… čistená mravenčia kyselina v roku 1936 stála 80—90 Ks za 1 liter, pri 66% obsahu, nečistená len 18 Ks, aký je rozdiel v cene, taký je rozdiel aj v účinku. 1 liter kyseliny nám vytrvá pri 20 včelstvách 10 rokov. Mám opačné skúsenosti, ona je vôbec neškodná. Na dôkaz uvádzam, o čom sa aj pr. Dr. Hejtmánek sám presvedčil, na 1 liter nie 25 kvapiek, ale 100 kvapiek som pridal, sám to on aj ochutnal, bolo to kyslé ani ocot a toto včelstvo nepadlo. Konštatujem, že u mňa od roku 1933 až do roku 1939 ani jedno včelstvo nepadlo. V roku 1940 pre mimoriadnu tuhú zimu, včelstva neboly náležité uteplené, padly. Našli sa pri tom včelári, ktorí vôbec ani nevideli, čo som so včelami robil, ako ich zazimoval, ale príčinu ztrát ihneď vedeli uhádnuť, bola to mravenčia kyselina.
Pri silnejších dávkach som spozroval, že kyselina i v zimnom spánku zažívacie ústroje dráždi a tým ich znepokojuje.

Moje výsledky dosavádnych pozorovaní a pokusov sú nasledovné:
1. Mravenčia kyselina zabraňuje noséme zhubný rozvoj.
2. To isté docielime aj s citrónovou šťavou, citrónovej šťave dal by som ešte prednosť, keby nebola tak drahá.
3. Silnejší roztok neškodí, včelstva na ňom horšie zimujú.
4. Keď ju pridáme do všetkých zimných zásob, zabezpečujeme sa s tým, že keby sa noséma aj z iného včelína preniesla, ona škodnou nebude.
5. Zimné zásoby pridajme nasledovne: do prvej tretiny dajme na každý liter 15 kvapočiek, do druhej tretiny 10 a do tretej len kvapiek. Najlepšie je pri meraní kvapiek použiť kvapadlo, čím sa do očí kvapká. Prvú tretinu uložia na dno bunky a na okraj plášťov, túto za riadnych okolností budú používať vtedy, keď ju najviac potrebujú tj. na jar. Druhú tretinu koncom zimy, kedy noséma skazonosné zuby už vyceruje. Posledná tretina má byt preto najslabšia, aby čím lepšie a spokojnejšie naše včelky zimovaly, ako som už spomenul, silnejšia ich znepokojuje.
6. V tých včelstvách, v ktorých na jar Včelársky ústav ustálil nosému, miesto mravenčej použite citrónovú šťavu, na 1 liter pol citróna a s týmto roztokom včelstvo podnecujte najmenej dva týždne. Toto liečenie zdá sa mi byť prirodzenejším a účinnejším, ale aj drahším. Keby sme ho v jeseni pridávali na 10 včelstiev, by sme potrebovali na 8 kg cukru 40 citrónov.

Zaujímavé je, že všetky svoje veci ťažko musím obhajovať, spory tieto obyčajne sa končia stávkou. V roku 1933, keď prítomní šli na mňa ako osy, stavil som sa, že sa včely 1. okt. o pol 9. hod. budú rojiť, pr. Malárik to gavaliersky zaplatil, začiatkom roku 1937 stavil som sa, že z cukrovaru nebude nič, že sa v Ústredí narobí mnoho zla, stalo sa, ešte aj dnes členstvo hľadá a čaká svoje peniaze zpät. V roku 1939 stavil som sa, že mravenčia kyselina nedovolí noséme sa zmôcť. Dr. Schiller to potvrdil, prišla mi pomoc až zo zahraničia. V roku 1941 s pr. Starostom už tak po priateľský na Včelárskej stanici som sa stavil, že nosémová nákaza sa dá poznať aj po viečkovaní plodu, to som už tvrdili v roku 1935 a dnes dávam tomu ešte aj dorazí. Posledná je nepatrná, ale pre celok najzaujímavejšia aj najosožnejšia.
Mlaď na tom istom plášti mala by byť jednakou farbou viečkovaná, veď matku udržuje pri kladení vajíčok istý poriadok, zvlášť u starších plášťov: Predsa to nie je tak. U pr. Ing. Vysočanského bola ustálená 100% nákaza v jednom z Podkarpatskej Rusi dovezenom včelstve. Včelstvo toto malo sa zničiť. Začali sme ho liečiť kyselinou, pri prvej prehliadke mlaď bola špinavo – hrdzavé zaviečkovaná, po týždni na tom istom plášti viečka boly už jasnejšie a po 4 týždňoch špinavohrdzavá farba vôbec zmizla, včelstvo prišlo k sebe. Toto sústavne pozorujem v každom včelstve.

Podobných príspevkov mám mnoho. Ďalšie objasnenie obdržal som v Podolínci. V roku 1935 na včelíne pr. Tfirsta ukázal som členom spolku ako sa robí roj podľa môjho spôsobu. Pr. Tfirsta som požiadal, aby do medového roztoku pridal mravenčej kyseliny. Roj tento bol väznený len 3—4 hodiny a po jeho vysypaní prítomnými sme zistili, že na dne rojačka je mnoho voskových šupiniek, ba aj steny rojačka sú polepené voskom. Bola to zasa novinka, za tak krátky čas sa tých voskových šupiniek nashromaždilo. Už tých smetancov mnoho urobil, nebolo to ani u jedného smetanca doposiaľ. Tieto šupinky boly pri inších smetancoch tiež rôznej farby, niektoré boly ani smola. Teda už som mohol včely prinútiť stavať, kedy som len chcel, mravenčia kyselina popudzuje včely k tvoreniu voskových šupín.
Včul potrebujeme len silne nakazené včelstvo. Včely smetieme s matkou do smetanca, mlaď pridáme inému včelstvu, tento roj nám potom ukáže, ako ťažko sa púšťa do stavby, ako špiní medzistienky.
Nosémovité včely neradi stavajú. To som už vedel v roku 1932.

Čo je tomu príčina?
Keď je náš žalúdok chorý, sme fizickej práce neschopný. Podobne je aj so včelami. Vosk pomáha tvoriť aj žalúdok, ta je spoločný sttroj. Prečo nerady stavajú? Noséma zapríčiňuje podvýživu, včely sú stále hladné, lebo telo nedostáva nadostač potravy a následky toho sú nečistý vosk, špinavé viečko.
Túto stávku teda rieša všetci tí, u ktorých bude zastená noséma. Priatelia venujte týmto poznatkom pozornosť, pozorujete a objektívne úsudky zašlite na moju adresu, lebo len spoločným zapojením a čím viacerým pozorovaním dôjdeme k spoločnému cieľu: na celom Slovensku musíme sa zbaviť nášho a našich včeličiek nepriafela: nosémy. Cez celý rok veďme spoločnú akciu proti nej, lebo len zdravé včely dajú nám plný úžitok.

(Pozn. Red. Otázku liečenia a vyliečenia nosémy možno riešiť len súčasnou prácou vedeckých a praktických pracovníkov, teda Výskumného Ústavu včelárskeho a včelárov samotných. Praxa samotná nie je v stave riešiť otázku bez kontrolne; práce vedy. My, diletanti, môžeme mať iniciatívu, môžeme a musíme byť nápomocní Výskumnému ústavu, ale sa musíme aj podriadiť sústave práce, ustálenej zas len Výskumným ústavom. Nie drobní včelári diletanti ale vedci Dr. Zander, Dr. Schiller, Dr. Goetze, Dr. Svoboda, Michajlov, Dautov, Poltév atď. sa postarajú zkúškou výsledkov praxe, kým vedecká kontrola nepotvrdí postup, do tej doby sbierame len upravdepodobňujúce dáta, ale nie absolútne výsledky, prostriedky. Takto sa musíme drúžiť k Výskumnému ústavu, podrobiť sa jeho kontrole a vedeniu ak výsledky nevystanú).

Emil Joštiak – Mravenčia kyselina lieči nosému!
Slovenský včelár č.2/1942

[/private]