Rozpomeňme sa aj my!

Kto s pozornosťou sleduje včelárske časopisectvo svetové, mohol sa presvedčiť o tom, že v minulom roku skoro všetky väčšie včelárske časopisy, bez rozdielu národnosti, vrele si pripomínaly významné výročie do včelárskej praxi tak výborne uvedeného “Hruschkovho medometu“.

[private role="subscriber"]

Práve 12.—14-ho septembra m. r. uplynulo 70 rokov tomu, že cis. kráľ. major František Hruschka v Brne, vo dvorane reštaurácie v Lužánkach, na XIV. slávnostnom shromaždení nemecko-rakúskouhorských včelárov po prvý krát predviedol svoj epochálny včelársky vynález: odstredivý medomet.

Baltazár Ružiak – ako c. kr. vojenský kňaz evanjelický	Baltazár Ružiak – so svojou manželkou I. Szeredayovou z roku 1865

My slovenskí včelári sme síce počtom malí, ale preto, že sa považujeme za pokrokových a že chceme včeláriť racionálne — rozumove, voči takémuto významnému jubileu nemôžeme, ba nesmieme sa chovať ľahostajne a to tým viac, keďže našich predkov tiež viažu vzácne, milé a nezapomenuteľné rozpomienky ku osobe Hruschkovej. Očakával som, že z radov našich p. učiteľov včelárstva sa ohlási niekto v tejto veci. Keďže sa to dosaváď nestalo, dovoľujem si občerstviť niektoré momenty aspoň ja.
Áno, aj my Slováci môžeme sa pochváliť, že už pred 70. rokmi sme mali inteligenta muža, ktorý v osobnom a priateľskom pomere žil s majorom Hruschkom, ktorého on často navštevoval, s ktorým viedol rozhovory o včelárstve a ktorý to potom aj opísal v Lichardovom Obzore. Bol to Baltazár Ružiak, rodák z Hýb (z Liptova), býv. vojenský posádkový kňaz evanjelický, v tom čase štacionovaný v Benátkach v Taliansku, v blízkosti pôsobišťa Hruschkovho.
Keďže ku Lichardovmu Obzoru dnes na Slovensku je už veľmi ťažko sa dostať, lebo dľa môjho vedomia ani v Bratislave — v univerzitnej knižnici a v Zemedelskom múzeu —, ani v Turč. Sv. Martine v knižnici Matice Slovenskej nemajú úplné a bezvadné ročníky, nasledovne podávam tie dva články, ktoré sa vzťahujú na Hruschkov medomet a ktoré zo slovenského kultúrno-historického stanoviska považujem za veľmi zaujímavé a dokumentárne.

I. Nowý stroj wčelársky.
V. Obzor, čís, 18., roč. VI., str. 141, zo dňa 25-ho júna 1868.

Spomínali sme swojím časom, že wo Šwajciarsku dorábať počali strojené plaste woskowé k tomu cielu, aby w tej dobe roku wčelám podložené byť móhly, keď pri wsseobecnom kvitnutí poľa wčeličky nemôžu toľko prázdnej roboty behom noci shotoviť, aby nasledujúceho dňa celá čelaď pri donássaní mädu pracowať mohla; wýsledok ale toho nálezku nebol pre wčelárow prajný. Ukázalo sa patrne, že wčely tieto strojené pláste welmi ťažko prijímajú, ba nimi celkom opowrhujú, a že iba wlastnej práci mäd pilne donássajú, jakoby človeka upozorniť chcely na to, žeby w obchode a remeslách o nedlho wosku chybelo, keby sme wčelám podkladali pláste zo starého wosku shotowené. Pri wssetkom ale tom tajiť sa nedá, žeby wčelári peňažité dôchodky swoje znamenite rozmnožiť mohli, keby w najkwetnatejssej dobe roku wčelám jich wlastné, mädu pozbawené a pri celosti zachované pláste podkladali, aby tak wčely celou silou k noseniu mädu spolupracovať mohli. A tejto potrebe – páni wčelári pozor! úplne je wyhoweno. Pán Franko H r u s c h k a, c. kr. major a známy wčelár, wynassiel nowú massinku k wyprázdneniu mädu z plásťow, ktorá na tom istom fyzickom zákone spočíwa, jako pôsobenie praku.

Hruschkov prvý medomet s hora. (Opatrovaný v múzeu Zem. Ústr. spolkov včel. na Morave v Brne.)	Hruschkov prvý medomet s boku. (Opatrovaný v múzeu Zem. Ústr. spolkov včel. na Morave v Brne.)

Každému známo je, s jak welikánskou silou wyletí kameň z praku, keď sme ho dakoľko-krát okolo hlawy do kolesa otočili. Pána Hruschkow nástroj záleží tedy z okrúhlej, cinowanej nádoby pľachovej, wo ktorej točí sa druhá, s drótowých mriežok shotowená čiastka stroja. Sama práca wykonáwa sa takto: mädom naplnené pláste wybereme z úľu, potom jich wrchnú, woskom zabednowanú čiastku zrežeme weľmi ostrým, do wody zmočeným nožom, a takto otworené pláste poukladáme k tým drótowým mriežkam, a síce zrezaným krajom won ku drôtu obráteným, potom ale začneme massinku priadnou rukowäťou silne krútiť, nuž wssetek mäd z plásťow o tu pľachowú nádobu, po jejichž cinowaných stenách dolu na dno, a tak potom zwláštnym žliebkom do podloženej nádoby won wyteká. Samo sebou rozumie sa, že wložené pláste nemôžu a nesmejú byť wyšssie, jako je massinka, ináčby sa mäd po izbe rozlietal. Náteplie w izbe, kde prácu konáme, má byť aspoň 22 stupňow Reaum., asi tak teplo, jako w najwrelejssie dni letne; w zime tedy treba bude izbu náležité wykúriť, akby sme o tej dobe roku mäd wylučovať chceli.
Hlawné wývody tejto práce sú: 1. Že z plásťow môžeme wylúčiť wssetek mäd, až do ostatnej kwapky, a to síce tak rýchle, že jednou massinkou, trebas len na dwa funtowé kusy plásťow shotowenou, za deň 6 centow mädu obdržíme. 2. Že tento mäd je úplne čistý, ani obnožkou (prásskom) ani wčelnou mladou nezanečistený, tak že obyčajným spôsobom wytopený mäd, strany chuti a čistoty swojej, nemôže sa k nemu ani prirownať. — 3. Ze každú sortu mädu osobitne wylúčiť môžeme, ku pr. mäd lipowý, keď ho w plášťoch, po odrezaní woskowého wrchnáčku, rozoznáme. — 4. Že týmto činom wyprázdnené pláste wčelý, jakožto wlastnú robotu swoju, bez odporu prijímajú a mädom naplňujú. — 5. Konečne, že užíwanie tejto massieky je welmi jednoduché, tak že ju ktorýkolwek wčelár obsluhowať môže; pri tom ale i jej cena 10 zl. tak lewná je, že si ju wssetci wčelári jednej obce bez citlivej obeti na společné útraty kúpiť môžu. Wčelársky oddiel c. kr. hospodárskeho spolku wo Wiedni podrobil massinku p. Hruschkowu prísnej skúšske a wyniesol ten súd o nej, že udanému cielu swojmu celkom zodpowedá, a tak že čo najlepssieho odporučenia a rozssírenia hodná je. Konečne doložíme, že takéto, prísne podľa wzorky (mustru) shotowené massinky w cene 10 zl. predäwa wiedeňský pľachár J. M a t h i e s (III. Bezirk, obere Weiszgärberstrasse, Nro 10), kam tedy páni wčelári obrátiť sa môžu, a boloby wct. obecenstwu i nám milé, keby o wýsledku práce w Obzore zpráwu podali.

II. Dopis z Hýb.
V. Obzor, čís. 22., roč. VI., str. 171, zo dňa 5-ho augusta 1868.

Z Hýb. Dlhší čas pomeškav z domu von, iba teraz stihnul som, nakopených viac čísel Obzoru bedlivé prečitovať. Medzi týmito zprávami našiel som v čísle 18 i oznam “nového stroja včelárskeho” umiestený. — Chtiac tedy jak ct. redakcii, tak i láskavému obecenstvu vysvetlením veci poslúžiť, oznamujem, že mi je ten opísaný a odporúčaný stroj pána Hruschkov už asi od 4 rokov z vlastného videnia a zkúsenia (vtedy pravda len vzorky) úplne známy. Po čas môjho úradovania v Itálii, mal som šťastie s menovaným pánom,, toho času miestnym kommandantom (Platz-Major) v Legnanu, častejšie v úradných záležitosťach potkať sa; ale jako milovník včiel a včelárstva navštívil som za každým i včelienec pána majorov, kde mal som príležitosf, mnohému priučiť sa, čo v obore včelárstva nového nastalo. Otázny pán major zvláštnu radosť mal v tom, keď všetky svoje vedomosti včelárske, interessujúcemu sa o ne, ukazovať a vysvetlovať mohol, a tak už vtedy upozornil ma on sám na tento svoj nálezok, ktorý sme viacnásobným zkúškam podrobovali. Roku 1865 či 1866 navštívil pán major i včelársku výstavu v Brne, na ktorej spomínaný stroj a 2 kláty včiel talianskych, so sebou do Brna vzatých, ukazoval.

Že stroj tento cieľu, v Obzore spomínanému, celkom a úplne zodpovedá, môžem hodnoverne dosvedčiť a odporúčať ho našim p. včelárom čo najlepšie. Kto by ale i do tedy, kým odhodlá sa k zadováženiu si samého stroja, o pôsobnosti jeho presvedčiť sa chcel: nech nezťažuje si, kus plášťa so zrezaným vrchom, na jeden prázdny pohár položiť, potom na spôsob praku do mocných šnúrok upevniť a tak dakoľkoráz okolo hlavy otočiť; nuž presvedčí sa, že všetek v plášti tom obsažený mäd, najprv z jednej, a jestliže to urobí sa i s druhou stranou, tedy z oboch strán ztečie a plášť celkom prázdny a čistý ostane. Milovníkom včelárstva oznamujem i to, že pán major H r u s c h k a teraz v pensii, na statku svojom v Dolo (v Benátsku) žije, zaoberajúc sa včelárstvom a záhradníctvom, jako i to, že tenže pán H r u s c h k a jako bývalý námornícky dôstojník, pred pár rokmi jednu malú paroloď vlastnoručne vyhotovil a potom r. 1863 korunnému princovi Rudolfovi, toho času s Jej Veličenstvom kráľovnou v Benátkach baviacemu sa, daroval.
Nového v Liptove málo. Po dlhšie trvajúcej suchote v juniusi dostali sme dáždivý július, následkom čoho i úrody a paša značne napravily sa. Včely tiež nad očakávanie polepšily sa; prvé roje vyšly v hornom Liptove ešte v prvej polovici júnia, čo obyčajne len okolo Jána bývať zvyklo. Búrky mávame tu častejšie; 2-ho júl. udrelo na Pribylinej do jednoho humna, tak že v okamihu ľahlo štvoro, trochu von z dediny ležiacich humien popolom. Tri dni pozdejšie, totiž 5. júlia, zabil hrom v tej istej obci jednu mladú — nie v najlepšom chýre stojácu ženskú, ktorá navracovala sa ešte s dvoma ženičkami práve z poľa domov. Dňa 7. júlia udrelo zase do kochu jednoho domu v kr. Lehote; nešťastie nestalo sa žiadne.
Nová hradská cesta, ktorá z Hýb do Východnej, s obídením veľmi strmého vršku, po pod tento stavia sa, hodne napreduje, a sú výhľady, že budúceho roku odovzdá sa verejnosti. Železnica ale preca nie, jako to v poslednom dopise spomenuto bolo, hore Hybbicou, než zase len od Lehoty hore čiernym Váhom pôjde. Možno, že tam menej technických ťažkostí a prekážok našli, než na tejto strane; my ale nenahliadame a nenachodíme to.

Balthasar R u ž i a k, vojanský kňaz.

Toľkoto o vzniku Hruschkovho medometu a o jeho zavedení na Slovenska podľa súdobej zprávy Obzora.
Dnes po 70-ých rokoch niet inteligentnejšieho včelára na Slovensku, ktorému by Hruschkov medomet nebol známy a ktorého by aj nepoužíval, jesti chce svoju medovú úrodu hospodársky využiť a speňažiť.
Na koniec niekoľko krátkych slov, že:

kto bol major Hruschka a kto bol Baltazár Ružiak?

O živote a včelárení majora Hruschku už jestvuje celá literatúra a preto, kto sa hlbšie chce zaoberať s jeho životom a vynálezom, dosť materie nájde v každom väčšom včelárskom časopise, alebo vo väčších včelárskych príručkách. Obzvlášť rakúski Nemci všetko možné prekutali ešte aj vojenské archívy vo Viedni a v Štýrskom Hradci (Graz-i) čo je len chvály hodné – aby prišli na stopu nejakých osobných dát o Hruschkovi. Oni ho považujú za svojho, za Nemca, keďže sa narodil vo Viedni (12. III. 1819) a keďže bol dôstojníkom v rakúsko-uhorskej cisárskej armáde. Poukazujú aj na to, že chodil aj do nemeckých škôl v Grác-i a že svoje meno si písal s: sch = Hruschka a nie s: š Hruška.
Bratia Česi považujú ho tiež za svojho, lebo že jeho meno je pôvodu slovanského a že jeho otec pochádzal z Moravy, teda slovanského kraja.
Nebude od veci, keď tuná poukážem na fotografický odtlačok čiastky listu nebohého r. kat. farára Kitzbergera, ktorý mi bol napísal 21. II. 1927-ho roku, že: Hruschka: “uměl slovensky, ale ne česky” — ako mu to povedaly jeho (Hruschkove) dcéry, keď bol u nich r. 1921. v Benátkach (v Itálii). Hovorili mu (Kitzbergerovi), že ich otec sa slovensky učil od slovenských vojakov, ktorí vtedy boli v maďarských regimentoch.

Z rozhovoru Hruschkových dcér s pr. Kitzbergerom dá sa súdiť, že ten maďarský regiment musel byť hodne slovenský, keďže k vôli jeho členom major Hrusehka učil sa aj slovenčine. K vôli 20—30 vojakom Slovákom, sotva by to bol urobil.
Aj Taliani sú hrdí na majora Hruschku a považujú ho za aklimatizovaného Taliana. Menujú ho dľa svojej výslovnosti: Ruskom a nie Hruschkom a na návrh dr. Armbrustera, dobre známeho a popredného včelárskeho vedátora nemeckého, talianski včelári zaviedli sbierku na jeho pamätnú tabulu.

Nuž, ťažko je byť vo veci sudcom, že akej národnosti bol major Hrusehka. Na vonok mohol on byť dobrým rakúskym-Nemcom, alebo ako by sme to dnes na krátko povedali: Rakušiakom, lebo každý panujúci národ a systém má 1000 a jeden spôsobov, pomocou ktorých môže on jemu potrebných ľudí k sebe pritiahnuť, alebo jemu nesympatických od seba odstrčiť. Otázkou aj naďalej zostáva ešte to, že či Hruschka skutočne, aj vnútorne bol Nemcom? Na túto otázku by nám vedel odpovedať jedine on, a jeho už niet. Oproti každému mudrovaniu faktom je to: že slovo Hruschka, hoci je písané aj s sch, je pôvodu slovanského, tak tiež aj meno Hruschkovej matky, ktorá sa písala: Anna Schimon a práve preto, že je písané tiež s sch, je tiež pôvodu slovanského, lebo po nemecký slovom i písmom znelo by ono: “Simon”. — Ale nech bol major Hrusehka akejkoľvek národnosti, to nič nevadí.

My, slovenskí včelári – ako som to už hore spomenul, ktorí sa usilujeme včeláriť racionálne – rozumové, s nekonečnou vďakou sme zaviazaní majorovi Hruschkovi za jeho vynález. Keby nebolo Hruschkovho medometu, ešte i dnes by sme sa degvili a miaždili s plášťami medu a preciedzali by sme ho na sitách. Že aká ošklivá práca je to, netreba mi o tom ďalej hovoriť. Rozumového včelára dnes si už ani nevieme predstaviť bez medometu. A preto som pevne presvedčený, že nebude v našich radoch žiadneho včelára, ktorý by neschvaloval ten návrh, aby budúceho roku, keď lOOklátovú slávnosť mienime usporiadať na našej Paseke, aby sme pamiatke Hruschkovej nevenovali jednu lipu.
Major Hruschka bol penzionovaný 1. dec. roku 1865. Mal len 46 rokov. Prečo v takom mladom veku? Tiež nevedieť. Teda rokom prv, než odpadla Lombardia od Rakúsko-Uhorskej ríše. Hruschka umrel 9-ho mája 1888 v Benátkach v najväčšej biede. Rodina nemala peňazí ani na truhlu!
Navrhujem venovať lipu aj pamiatke B. Ružiakovej. Z jeho dopisu z Hýb vidieť, že on tiež nebol jednoduchým včelárom. O jeho živote síce len málo vieme, ale z jeho nadšenia, ktoré žiari z jeho hore odtlačeného dopisu vidieť, že včely boly mu veľmi milými tvormi. Verejne sa priznával: milovníkom včiel a včelárstva a preto za každým, keď bol v Legnane, navštívil aj včelienec p. majorov, kde mal príležitosť priučiť sa mnohému, čo v obore včelárstva nastalo nového.

Z histórie vieme, že Benátky (Venezia) 3-ho X. roku 1866 boly pripojené ku Taliansku a keďže Ružiakov spomínaný dopis v Obzore je datovaný 25-ho VIII. 1868 z Hýb, a v ňom spomína dom, kam mu aj čísla Obzora riadne dochádzaly, súdim, že v tom čase jeho stále bydlisko bolo už v Hybiach. Od p. inž. agr. Hopku — Ružiakovho synovca — zo Žiliny som sa dozvedel, že dľa jeho vedomia B. Ružiak narodil sa 2.-ho marca r. 1834 v Hybiach a že 20. X. r. 1865 sa oženil s ev. učiteľovou dcérou z Giraltoviec: J. Szereday-ovou, čo je aj na chrbte tu odtlačenej podobizne zvečnené nasledovými slovami: “B. R. a J. Sz. porúčajú sa do rodiny.”
B. Ružiak neskoršie stal sa ev. farárom v cirkvi: Chmelove, v Šariši, odkiaľ potom sa presťahoval ako penzista do Prešova, kúpiac si tam domček a záhradu, odkiaľ, pravda, nesmely mu chybieť ani včely. Keď písaval listy svojej rodine do Hýb, skoro vždy sa rozpomenul aj o stave svojich včeličiek. Umrel 2-ho IV. roku 1873 v Prešove. Jeho manželka umrela pozdejšie, len počas poslednej svetovej vojny: roku 1919. Potomci nezostali po nich žiadni.
Z bibliografie Riznerovej vieme, že Ružiak dosť často dopisoval do “Nár. Novín”, do Lichardovho “Obzora” a do “Priateľa Školy a Literatúry” pod značkou (Rk.).

Nech je blahá pamiatka Hruschkova a Ružiakova medzi nami večná!

Dr. Ján Gašperík, Dolina Michalovo (pp. Malužiná).

zdroj: Slovenský včelár č.3 – 1936

[/private]